Afroamerické spisovatelky: na křižovatce rasy, genderu a třídy

Afroamerická literatura, a zejména ta ženami psaná, je v České republice poměrně neznámá. Je to škoda, protože jde o díla, která dávají čtenářům a čtenářkám nahlédnout do specifické sociální pozice utvářené rasovým, třídním a genderovým znevýhodněním. O černošské literatuře, feminismu a jejich významu hovoří amerikanistka Nina Bosničová.

Svou doktorskou práci a několik let studia jsi věnovala černošské autobiografii. Co tě na téhle oblasti literatury zaujalo?

V rámci môjho štúdia amerikanistiky ma vždy zaujímali hlavne história a kultúrna produkcia minorít. Nepopieram, že tento záujem v nemalej miere pramení z môjho vlastného multikultúrneho pôvodu a snahy vyriešiť si v sebe a pre seba neľahké otázky príslušnosti a identity. Afroamerická menšina ma fascinovala od prvého kurzu nej venovaného, ktorý som na vysokej škole navštevovala. Ide o najväčšiu menšinu žijúcu v Spojených štátoch majúcu naprosto jedinečný dejinný osud s veĺkým akcentom na rasový, genderový a triedny útlak i vnútornú silu tomuto útlaku sa vzoprieť. Konkrétne k žánru černošskej autobiografie ma priviedla viera, že mi skutočné životné príbehy jednotlivých Afroameričanov a Afroameričaniek ukážu, ako bojovať za spravodlivejšiu a rovnejšiu spoločnosť, a akú rolu v tomto boji hrá literatúra ako nástroj disentu. Nie je náhoda, že práve žáner autobiografie má v rámci afroamerickej literatúry naprosto ústredné miesto, ako množstvom, tak kvalitou publikovaných textov, tak mierou intertextuality medzi nimi.

Tato literatura není jen „krásná“, není to jen beletrie, jsou to výpovědi o drsném životě v prostředí silného útlaku. Jaká je spojnice mezi touto literaturou a černým feminismem?

Áno, väčšina týchto kníh má silný politický náboj a je často písaná z pomerne jasne vyhranených politických pozícií. Najmä autobiografie písané ženami (i keď, samozrejme, nie výlučne) hovoria o dvojitom útlaku (rasovom plus genderovom), ktorý ženy čiernej pleti v rôznych etapách americkej histórie musia zažívať. Deje sa tak dávno predtým, než došlo k oficiálnemu ustanoveniu smeru, ktorý môžeme nazvat čierny feminizmus, a to napríklad už v 19. storočí v životnom príbehu bývalej otrokyne Harriet Jacobs (či aktivistickej činnosti Sojourner Truth a podobne). Práve Harriet Jacobs a Sojourner Truth svojimi stanoviskami inšpirovali mnohé neskoršie americké kritičky a teoretičky, ktoré radíme do prúdu čierneho feminizmu. Príznačné je, že keď Harriet Jacobs prvýkrát vydala svoj príbeh v roku 1861, nikto neveril, že by bol pravdivý, prebiehala veľká diskusia o tom, či je nevzdelaná otrokyňa schopná takého intelektuálno-umeleckého počinu, akým je napísanie a vydanie knihy. Až v druhej polovici 20. storočia sa vedkyni Jean Fagan Yellin podarilo „očistiť“ meno Jacobs a dokázať, že sa neuveriteľné udalosti v autobiografii popísané Jacobs naozaj prihodili.

Můžeš stručně představit základní myšlenky a protagonistky černého feminismu?

Tak ako všetky odnože feminizmu i čierny feminizmus sa prelína rôznymi vedeckými smermi, a tak možno hovoriť o čiernej feministickej sociológii, literárnej kritike a podobne. Mojou obľúbenou predstaviteľkou čierneho feminizmu je bell hooks, ktorá sa vyjadruje k rôznym otázkam kultúrnej produkcie v Spojených štátoch amerických. Veľký význam v čiernom feminizme hrá dôraz na pochopenie križovatiek, na ktorých Afroameričania a Afroameričanky žijú – križovatky rasy, triedy, genderu. Ďalej sa volá po otvorenom dialógu a spolupráci medzi čiernymi americkými ženami a mužmi. Pracuje sa teda intenzívne s pojmom gender ako pojmom relačným – dotýkajúcim sa rovnakou mierou zástupcov oboch pohlaví. Často sa vzdáva hold a vďaka generáciám matiek a babiek za ich lásku, starostlivosť a inšpiráciu. „Ja“ je nazerané ako súčasť siete bližsích i vzdialenejších príbuzných, prípadne celej afroamerickej komunity. Rieši sa „dedictvo“ otrokárskeho systému. Za krásny považujem štýl, ktorým sú vedecké state bell hooks písané – prelína sa v nich čtivou formou intímne s vedeckým, súkromné s verejným.

Myslíš, že některé myšlenky černého feminismu o rasismu a sexismu jsou přenositelné do českého prostředí, které se také s útlakem na základě pohlaví a rasy/barvy pleti ještě nedokázalo vypořádat?

Ako som už hovorila, afroamerická komunita má isté unikátne postavenie, ktoré vychádza z jej dejinného osudu. Každopádne už ale dlhé roky bojuje proti rôznym formám útlaku a nespravedlivosti, ktorým je vystavená a v tomto zápase isté nepopierateľné úspechy dosiahla. Treba sa predovšetkým, pri vlastnej snahe dosiahnúť spravodlivosti, nechat inšpirovať vnútornou silou a výdržou tejto komunity. Ak mám hovoriť trošku praktickejšie, veľká pozornosť sa v uplynulých desaťročiach venovala problémom, ktoré nám nie sú cudzie ani v Strednej Európe, a síce prístup k bývaniu a službám, ghetoizácia, separácia v rámci školského systému, diskriminácia na trhu práce a podobne. Mnohé riešenia, ku ktorým sa v USA dospelo, by s malými úpravami mohli dosť pravdepodobne byť aplikované i u nás, za oceánom.

Nina Bosničová doporučuje knihy, které si můžete vypůjčit v knihovně Gender Studies:

bell hooks: Feminist Theory

Patricia Hill Collins: Black Sexual Politics

Harriet Jacobs: Incidents in the Life of a Slave Girl

Angela Davis: Angela Davis