Ženy a viera - III. časť
27. leden 2003
Spoločenské postavenie rímskej ženy ovplyvňovali predovšetkým rímske reálie a právny systém Ríma, naboženská ideológia bola podružná...
Spoločenské postavenie rímskej ženy ovplyvňovali predovšetkým rímske reálie a právny systém Ríma, naboženská ideológia bola podružná...
Myslenie Rimanov ovplyvnili hlavne Etruskovia, Egypťania a Gréci. Rímske náboženstvo charakterizoval polyteizmus a paralelná existencia viacerých vierovyznaní. Žiadna z náboženských ideológií však nezasahovala dramatickym spôsobom do života rímskej ženy; túto funkciu mal patriarchálny právny systém rímskej spoločnosti. Keď Rimania vďaka dobyvačnej politike a rozvoju otrokárstva zbohatli, uvoľnilo sa i spoločenské postavenie ženy...
Patriarchálna rímska spoločnosť sústreďovala všetku moc do rúk otca rodiny, robiac z neho neobmedzeného vládcu. Žena ani deti nemohli počas života "hlavy rodiny" vlastniť žiadny majetok a dedičmi sa stávali výlučne synovia. Dcéry sa vydajom dostali do područia svojho svokra a strácali nárok na dedičstvo po vlastnom otcovi (a jeho neženatých bratoch).
Rímska žena (hoci mala právo "občianske") nemala žiadne politické práva a spoločensky bola menejcenná ako muž. Tieto skutočnosti sa, samozrejme, odrazili aj na vývine manželského práva. Rímske manželstvo sa definovalo ako "trvalé a úplné spoločenstvo života muža a ženy, ktorého účelom je splodenie legitímnych detí"; pričom platné manželstvo (confarreatio) mohli uzavrieť len slobodní občania.
Prevod moci z otca na manžela sa uskutočňoval sobášom, ktorý spočíval v ceremónii náboženského charakteru a predpokladal účasť aspoň desiatich svedkov a kňaza. Neskôr, v časoch republiky a cisárstva sa stal sobáš civilnejšou záležitosťou a napokon zvíťazila forma sobáša "per sum", v ktorej žena prechádzala do mužovej moci bez formalít; vyžadoval sa však rok nepretržitého spolužitia na základe obojstranného dobrovoľného súhlasu.
V Ríme však poznali aj manželstvo "sine manu", ktoré vzniklo na základe dohody medzi partnermi a neviazalo sa na nijaké formality. Žena mala v tomto manželstve väčšiu slobodu a samostatnosť: mohla nadobudnúť vzdelanie, zúčastňovať sa spolu s mužmi na hostinách a pod. Ďalšie výhody boli spojené s majetkovým právom: majetok ženy zostával v jej vlastníctve; no napriek tomu nebola žena celkom nezávislá, pretože formálne zostávala v moci svojho otca a nemohla dediť po svojom manželovi. Relatívne slobodnými sa stali tie manželky (sine manu), ktorým zomrel otec. Zostali však pod dozorom zvláštneho poručníka ("ochrancu žien"), ktorý pochádzal z radov mužského príbuzenstva otca.
In: www.femme.sk
Myslenie Rimanov ovplyvnili hlavne Etruskovia, Egypťania a Gréci. Rímske náboženstvo charakterizoval polyteizmus a paralelná existencia viacerých vierovyznaní. Žiadna z náboženských ideológií však nezasahovala dramatickym spôsobom do života rímskej ženy; túto funkciu mal patriarchálny právny systém rímskej spoločnosti. Keď Rimania vďaka dobyvačnej politike a rozvoju otrokárstva zbohatli, uvoľnilo sa i spoločenské postavenie ženy...
Patriarchálna rímska spoločnosť sústreďovala všetku moc do rúk otca rodiny, robiac z neho neobmedzeného vládcu. Žena ani deti nemohli počas života "hlavy rodiny" vlastniť žiadny majetok a dedičmi sa stávali výlučne synovia. Dcéry sa vydajom dostali do područia svojho svokra a strácali nárok na dedičstvo po vlastnom otcovi (a jeho neženatých bratoch).
Rímska žena (hoci mala právo "občianske") nemala žiadne politické práva a spoločensky bola menejcenná ako muž. Tieto skutočnosti sa, samozrejme, odrazili aj na vývine manželského práva. Rímske manželstvo sa definovalo ako "trvalé a úplné spoločenstvo života muža a ženy, ktorého účelom je splodenie legitímnych detí"; pričom platné manželstvo (confarreatio) mohli uzavrieť len slobodní občania.
Prevod moci z otca na manžela sa uskutočňoval sobášom, ktorý spočíval v ceremónii náboženského charakteru a predpokladal účasť aspoň desiatich svedkov a kňaza. Neskôr, v časoch republiky a cisárstva sa stal sobáš civilnejšou záležitosťou a napokon zvíťazila forma sobáša "per sum", v ktorej žena prechádzala do mužovej moci bez formalít; vyžadoval sa však rok nepretržitého spolužitia na základe obojstranného dobrovoľného súhlasu.
V Ríme však poznali aj manželstvo "sine manu", ktoré vzniklo na základe dohody medzi partnermi a neviazalo sa na nijaké formality. Žena mala v tomto manželstve väčšiu slobodu a samostatnosť: mohla nadobudnúť vzdelanie, zúčastňovať sa spolu s mužmi na hostinách a pod. Ďalšie výhody boli spojené s majetkovým právom: majetok ženy zostával v jej vlastníctve; no napriek tomu nebola žena celkom nezávislá, pretože formálne zostávala v moci svojho otca a nemohla dediť po svojom manželovi. Relatívne slobodnými sa stali tie manželky (sine manu), ktorým zomrel otec. Zostali však pod dozorom zvláštneho poručníka ("ochrancu žien"), ktorý pochádzal z radov mužského príbuzenstva otca.
In: www.femme.sk