Vernisáž | PRAHA FEMINISTICKÁ. Místa, kde se psala historie

7.3.2024  Praha  |  Zanechte svůj otisk v mapě feministické Prahy! Srdečně zveme v předvečer MDŽ na vernisáž výstavy PRAHA FEMINISTICKÁ. Místa, kde se psala historie. Přijďte se podívat na místa spojená s historií ženského hnutí očima fiktivní postavy Anny Kovářové a zanechte vlastní stopu ve feministické historii. Více

Pátrací hra s oživlými místy paměti - PRO ŠKOLY

8.3.2024  Praha  | 

Stopujeme ženy naší historie, tentokrát s živými historickými postavami! Chcete žákům a žákyním přiblížit důvody, které vedly k tomu, že se 8. březen stal mezinárodním dnem žen a je významným dnem i v České republice? Jak to souvisí s volebním právem a bojem za rovnoprávnost mužů a žen obecně? Pojďte si 8. března dopoledne projít naši pátrací hru. 

Více

Výstava | PRAHA FEMINISTICKÁ. Místa, kde se psala historie

8.3.2024  Praha  |  Měsíc březen je věnován feministické historii. V předvečer MDŽ, 7. 3. bude v 18:00 slavnostně zahájena výstava PRAHA FEMINISTICKÁ. Místa, kde se psala historie. Přijďte se podívat na místa spojená s historií ženského hnutí očima fiktivní postavy Anny Kovářové, která vás provede vším, co zažila na vlastní kůži. A zanechte vlastní stopu ve feministické historii. Více
feminismus.czČlánky › Jak na férově sdílené město? Rozhovor s Milotou Sidorovou

Jak na férově sdílené město? Rozhovor s Milotou Sidorovou

30. listopad 2023  | Marie Koval, Gender Studies, o.p.s.
Jak na férově sdílené město? Rozhovor s Milotou Sidorovou

Milota Sidorová vystudovala krajinnou architekturu na Slovenské poľnohospodárske univerzitě v Nitře, studovala také v Praze, New Yorku, Indii a Dánsku. Je odbornicí na městský rozvoj. Sama se charakterizuje jako feministka, urbanistka a autorka ve službách férovejších měst. Pracovala jako ředitelka Kanceláře participativního plánování Městského institutu Bratislava (MIB), nyní působí jako zástupkyně předsedy Úradu pre územné plánovanie a výstavbu SR. Zároveň je autorkou řady publikací (např. Jak navrhnout férově sdílené město nebo Ako porozumieť miestu a jeho ľuďom?). Více na www.milotasidorova.com

Miloto, jak chápete pojem spravedlivé město? Jak by mělo vypadat a máme šanci se tomu v Praze nebo v Bratislavě přiblížit?

Spravodlivosť sa dá chápať ako prístup. Venujem sa urbanizmu a urbanizmus je zo svojej podstaty narábanie so zdrojmi. To znamená, že keď formujeme bývanie, cesty atď., tak sa pýtame, či tie veci využívame efektívne a voči komu. Tu už sa dostávame k otázke spravodlivosti. Rovnako si musíme povedať, na ktorej sme úrovni. Iná je úroveň komunitná, kedy sa susedia dohadujú ako využiť vnútroblok, alebo ak som na samospráve a rozhodujem o tom, kde chcem umiestniť ihrisko alebo ak som na úrovni štátu, kde sú otázky zasa iné. 

Na úrovni štátu všetky tie témy otvárame do väčšej miery. Budeme robiť koeficient zelene, alebo budeme uplatňovať oveľa precíznejší koeficient eko index, ktorý už zarátava nie iba pokrytie zelene, ale aj kvalitu pôdy a vody? Znamená to, že spravodlivosť vyzerá inak podľa toho, kto sa pýta a na akej úrovni. 

Pokiaľ hovoríme o urbanizme, o plánovaní zdrojov, ideálne by bolo v dobrej spoločnosti, aby maximum tých zdrojov slúžilo maximu ľudí. Aby to nebolo tak, že iba pár ľudí si môže dovoliť život v najlepšej štvrti so všetkou občianskou vybavenosťou, s dobrou klímou, so zelenými stromami, a tí ostatní žijú niekde na sídliskách alebo dochádzajú z monofunkčných predmestí a musia dochádzať autami, lebo nemajú nejakú inú možnosť. 

15-minútové mesto alebo mesto, kde môžete chodiť pešo a všetko máte na dosah ruky, reprezentuje technickú odpoveď na spravodlivosť. To je prvá vrstva tej spravodlivosti, no a potom, samozrejme, je tu tá druhá vrstva, ktorá sa nedá úplne ovplyvniť technicky. Narážam na to, že architektúra všetko nevyrieši. Tu už hovorím o politikách; je to vlastne nájomná politika, finančná dostupnosť niečoho, čo už je iný segment. Znamená to, že aj keď vystaviam takúto štvrť, nemusí tam ešte byť dostupné bývanie. Alebo tam nebudeme vedieť umiestniť ľudí starých, mladých, ženy, bude to štvrť, kde nebudú môcť bývať ľudia iného etnika, pretože sa nebudú cítiť bezpečne. A to už je druhá otázka. Preto musíme ovplyvňovať aj sociálne politiky. Toto majú samosprávy v kompetenciách a ešte viac to má v kompetenciách štát.  

Jak můžeme vytvářet genderově inkluzivnější a přístupnější město pro všechny? Jak můžeme brát v potaz různé intersekce znevýhodnění a potřeby různých skupin obyvatelstva?

Keď som sa tomu začala viac venovať a študovať to, bol rok 2014–2015 a ja som zrovna  žila v Prahe. Inšpirovala ma Viedeň, ktorá to má dobre zvládnuté v rámci architektúry a urbanizmu. Vôbec to nie je niečo zložité, je to skrátka o tom, že sa na ľudí nepozeráte ako na jednu verejnosť, ktorá je všeobecná, univerzálna. Oni vlastne tvoria intersekciu, pár kategórií, a tými sú vek, gender, ekonomický príjem a etnicita. To sú  štyri optiky, ktoré, keď prevrstvíte, tak vám dajú  mozaiku rôznych typov ľudí, ktorí pravdepodobne majú rôzne trajektórie. 

Gender mainstreaming je, že ľudia, aj keby mali rovnaký vek alebo rovnaký ekonomický status, predsa len väčšie deliace kritérium medzi nimi v živote je to pohlavie alebo gender. Preto nevzniklo slovo age mainstreaming alebo economic mainstreaming, ale gender mainstreaming. V čase deväťdesiatych rokov sa pod gender mainstreamingom chápali hlavne politiky zamerané na mužov a ženy. Dnes by sa to už vnímalo trošku komplexnejšie.

Vo Viedni si uvedomili, že je tam rozdiel medzi využívaním. Napríklad, že ženy využívajú viac MHD a viac chodia pešo, muži naopak jazdia viac autom. Ale samozrejme, keď sa to ešte vrství tým, že kto sa stará o rodinu, tak to môže byť, povedzme, aj muž, ktorý je single a stará sa o dieťa, tak má rovnakú krivku ako žena. To už sa potom prevrstvuje, až vznikajú rôzne  užívateľské príbehy. Dnes by sa analógia dala postaviť na tom, že keď ste na sociálnych sieťach, oni veľmi dobre vedia a profilujú si vás ako klienta. Vedia napr. váš vek a čo nakupujete a posielajú vám reklamy, aby čo najlepšie vyhoveli vašim potrebám. My to v architektúre ešte úplne robiť nevieme. Myslíme si, že niečo spravíme len tak zo zotrvačnosti alebo sa pýtame, čo má najlepší efekt pre ktorých ľudí? 

Alebo téma ženského bývania, téma, kde sa prepája architektúra so sociálnou politikou. Viedeň mala dlho sociálnych demokratov a zelených vo vedení a tému bývania si chráni dlhodobo, takže robili aj pokusy tzv. projektov Frauenberg Stadt, kde zistili jednoduchú vec. Ženy v istom momente sú menej zaujímavé na trhu práce. Tým pádom majú nižší ekonomický status. Keď sa dostanú do dôchodkového veku, ich bývanie je ohrozenejšie, takže si navrhli projekty bývania hlavne pre seba. Navrhovali ho ženské architektky a prišli s mnohými vylepšeniami. Prešlo sa napr. k tomu, že by to mohlo mať úplne iný tvar ako bežný panelák, že by to malo mať vnútroblok, nádvorie, lebo deti sa môžu hrať na nádvorí vo vnútrobloku. Mohlo by to mať škôlku v strede, aby to bolo všade rovnako ďaleko. Práčovne by nemali byť v pivnici, ale dostali by sa hore na strechu, aby mali čo najlepší výhľad. Bol to aj nejaký manifest, že neplatená práca by sa nemala odohrávať v temnej časti bytovky, ale hore. Budovy vysoké len 4 podlažia, aby napr. matka, ktorá je doma, videla a počula, keď sa dieťa hrá dole v tom vnútrobloku. Vznikli kočikárne ako súčasť vybavenia. Vznikli presvetlené výťahy, aby, keď niekto vychádza z výťahu večer a je tam niekto iný, neboli také nebezpečné. 

A napokon vznikol aj projekt, ktorý bol špecifický. Teda nie len, že navrhnutý pre ženské potreby, čo bola veľká senzácia z hľadiska architektúry, ale ešte taký, ktorý hovoril o tom, že nájomníčky tohto bývania môžu byť iba ženy, pretože sú znevýhodnené na trhu, a tak častokrát nedostanú zmluvy na seba. Ak sú slobodné matky, je to diskvalifikačné, ak sú staré, je to diskvalifikačné. Je to excelentné, veď čo viac by sme tu chceli vymýšľať? To nie je ideológia, to je adresné staranie sa o potreby istej časti populácie. Viedeň to má krásne zhmotnené v tých témach a práve tie treba ukazovať u nás a od toho sa odrážať ďalej.  

Studovala jste také v Dánsku, můžete to porovnat třeba s Vídní? Narazila jste na podobné příklady dobré praxe i jinde v zahraničí, které by mohly být inspirativní pro Českou a Slovenskou republiku?

V Dánsku som nemala ešte povedomie o tomto aspekte architektúry a urbanizmu. O Dánsku viem len povedať, že je tu vysoká miera konsenzuality. A čo na mňa vtedy veľmi zapôsobilo a trocha to s tým aj súvisí, je, že ich participatívne plánovanie je veľmi štedré, dôraz je dávaný nie na najlepšie riešenie, ale na to, pri ktorom sa zhodne maximálny počet ľudí. Dialóg je u nich veľmi cenená komodita a komunitne je veľmi rozvinutý. V tom sme neporovnateľne iná spoločnosť, ktorá sa potrebuje dať dokopy a viac vnímať potreby susedov, potreby občanov. Nie je to o len tom, že štát nám navrhne geniálne sociálne bývanie a dostaneme všetci poukážky na bývanie alebo čokoľvek iné, ale je to aj o tom, že sa rešpektuje občianska spoločnosť aj sila komunity a dávajú sa isté možnosti tvorby toho priestoru, ak si na to teda niekto trúfa. V prostredí, kde sú občianska spoločnosť a sociálne vzťahy medzi ľuďmi vysoko cenenou komoditou, je oveľa ľahšie presadzovať takéto návrhy. Dánsko toto prostredie má určite.  

Jak reagujete na kritiku a negativní přístup k citlivému a genderově inkluzivnímu plánování města? Před časem například v souvislosti s úpravou hřišť ve Francii v médiích probíhala ostrá kritika vůči genderové ideologii a “nepohlavních hřištích”, ostatně genderově neutrální toalety nebo přebalovací pulty na pánských záchodech taky budí stále spoustu emocí.   

Nechcem byť úplne nekorektná, ale mám pocit, že keď som to začala študovať, slovo gender, alebo vôbec celkovo LGBT práva, u nás neboli také vokalizované. Celá tá téma sa začala u nás konštruovať okolo roku 2015, i pod vplyvom ruskej infiltrácie. Predtým naša spoločnosť bola síce konzervatívna, ale každý vedel, že títo ľudia sú a v podstate to nebola téma. Dnes je averzia voči slovám gender a LGBT a pre veľa ľudí sú tieto slová sprofanované. Zároveň veľa ľudí, ktorí cítia, že sa s nimi môžu identifikovať, o to viac reaguje na politizáciu. Vidia, že ich práva sú ukrojené. Zviditeľnením témy došlo nielen k emancipácii, ale i k polarizácii. Asi bude potrebné nájsť nejaké iné, politicky účinnejšie slovo. Myslím, že je to veľmi náročné. 

Takže jednou z možných strategií podle Vás může být hledání nějakých zastřešujících neutrálnějších pojmů typu férově sdílené město, inkluzivní, participativní plánování a podobně?

Asi áno, ale to hovorím ako človek, ktorý vošiel do systému, ktorý sa snaží pre tie veci potom z tých okrajov, z toho aktivizmu, hľadať tie otvorené kanály komunikácie. Tam človek musí zmeniť rétoriku podľa toho, s kým sa baví, čo potom neznamená, že sme zabudli na princípy. Potrebujete nájsť spoločný jazyk. Lebo ak to zle navolíme na tú druhú stranu, odreže vás a už sa s ním nikdy nebudete baviť. Lenže vy nechcete ten dialóg ukončiť a máte na to právo jedna aj druhá strana. Ja sama by som o sebe povedala, že mám progresívne šošovky na očiach a viem sa pozerať na svet takto, ale viem aj pochopiť kvázi konzervatívne alebo multispektrálne vstupy a hľadať, ako to posunúť ďalej. To, podľa mňa, čaká väčšinu aktivistov a aktivistiek, ktorí vstúpia do systému a myslím si, že je to dobre, keď začnú potom tlačiť tie veci zvnútra. 

V rozhovoru pro Alarm jste zmiňovala, že sebelepší architektura nevyřeší rape culture. V čem vidíte hlavní problém? A co podle Vás můžeme dělat, abychom se všichni, nejen ženy nebo queer osoby, cítily*i ve městě bezpečněji? Ptám se třeba i v kontextu Bratislavy a loňské tragédie v queer klubu Tepláreň.

Toto nie je záležitosť Bratislavy, to je záležitosť sociálnych sietí a z môjho pohľadu je to záležitosť práve infiltrácie a hybridnej vojny. Vieme, že aj ruská propaganda využíva témy interrupcií a LGBT práv na to, aby ovplyvňovala populáciu vo vzťahu k destabilizácii demokratických princípov v európskych krajinách. Hlavne tých, ktoré sú teraz na hranici s Ukrajinou. U nás je zaznamenaná táto aktivita od invázie 2014 a stúpa. Toto nie je záležitosť mesta. Na toto potrebujete regulovať Facebook, na toto potrebujete zvýšiť mieru kritického zmýšľania; to je hrozba, ktorú musí rozpoznať štát a s ňou jednať. Je to mimo toho, čo môže urobiť mesto, ale zároveň je to vecou každého z nás. Sociálne siete sú likvidačné, sú práve nástrojom, ktorý vie týchto ľudí pospájať a extrémizovať, radikalizovať. O to väčší dôraz by sme my ako jednotlivci mali klásť na to, že čo je kritické myslenie a ako vlastne s tými informáciami narábať. Je to hybridná vojna. 

Když se bavíme právě o tématu bezpečnosti ve městě, a nejen pro ženy, mohla byste ještě vysvětlit na praktických příkladech, co by se dalo zlepšit při plánování města či výstavbě nových čtvrtí? 

Áno, tak v podstate veľa z tých vecí som spomínala pri ženskom bývaní. Nočné linky MHD sú veľkou témou, kde by sa dalo pracovať s bezpečnosťou, a to nielen žien, ale aj mužov, vodičov a vodičiek. Je tu viacero spôsobov od dynamického zobrazenia informácií na zastávkach, otvorení zastávky, odstránení zbytočných prekážok. Niekedy sa hovorí o ženských vagónoch, povedzme, České dráhy ich majú. Vytvárať napríklad bezpečné oázy v nočných spojoch. V podstate na nočných alebo skorých ranných spojoch sa môžeme pozrieť aj na to, odkiaľ ženy dochádzajú. Častokrát ženy chodia z predmestí, hlavne tie staršie, alebo by sme mohli povedať tie, ktoré chodia robiť tu menej platenú prácu, chodia často z krajov mesta, lebo si nevedia dovoliť byt v meste. Častokrát tam vlastne autobus nenadväzuje na vlak, ony chodia taxíkom alebo chodia pešo v noci atď. 

Kromě otázky bezpečnosti pro ženy, queer lidi nebo osoby z etnických a dalších marginalizovaných skupin často zaznívá zkušenost s úzkostí při pohybu po městě, v MHD plných lidí, hluku apod. Takové pocity mohou zažívat různí lidé z mnoha důvodů, například introvertnější osoby nebo lidé s různými duševními obtížemi a ty intersekce překážek a pocitu nejistoty či nehostinnosti města se mohou ještě násobit. Co můžeme dělat pro to, abychom se cítili při pohybu ve městě lépe? Mně například pomáhá vyšší množství zeleně a klidnějších zón, skrze které si mohou plánovat cestu. Co pomáhá vám? 

To je ťažká otázka, pretože kebyže idem takto po duševnom stave každého človeka, tak na to architektúra plne neodpovie, ona sa snaží spraviť maximum pre to, aby tie zdroje boli efektívne. To, že niekto trpí pocitom úzkosti, lebo má pocit, že naňho ľudia zle pozerajú, lebo je queer alebo viditeľný trans alebo že je to Ukrajinka. To je tá druhá vec, tá spoločenská atmosféra. Keď máte pocit, že ste stigmatizovaní, to z vás nezíde len preto, že kráčate cez zeleň krásneho mesta. Dnes už len nejaká architektúra nepomáha, to už musí byť aj v spoločnosti, musia tu byť politici a političky, takí lídri a líderky, ktorí sa zastanú ľudských práv, aby ľuďom ukázali, že reprezentujú aj vás, že ľudia majú hodnotu, aby ten jazyk nebol taký nenávistný. 

Podobným tématem je situace lidí bez domova. Když se člověk zamýšlí nad tím, kdo a která skupina obyvatelstva jak vidí město, například lidé v nouzi, se zkušeností se závislostmi, s bezdomovectvím apod. Často se odstraňují lavičky, dávají se na ně bodáky, aby si na ně nikdo nemohl lehnout apod. Tak by mne zajímalo, jak argumentovat a přesvědčit lidi v rozhodovacích pozicích o důležitosti pomoci těmto skupinám namísto kladení dalších překážek? Setkala jste se s něčím podobným, jak jste k tomu přistupovala?

Bratislava má celkom silnú sekciu sociálnych vecí, rozbehli veľa dobrých projektov. Majú terénnych pracovníkov a pracovníčky, tímy zamerané na mladých, ľudí bez domova čiže z hľadiska Bratislavy by som odporúčala kontaktovať sekciu sociálnych vecí na magistráte. Ak by som bola primátorka, nebudem sa k týmto problémom stavať chrbtom, pretože problém nezmizne len preto, že o niekom poviem, že je neprispôsobivý. 

Ještě by mne zajímalo, jak navrhovat férové a citlivé město v kontextu klimatické krize? Zaměřujete se i na to?

Áno zaoberám sa tým, ale architektúra, urbanizmus sú príliš pomalé disciplíny, teraz je klimatická kríza pre nás trochu politické slovo. My stále ponúkame tie isté princípy, ktoré sa v podstate iba mierne inovujú. Kompaktné mesto, mesto so všetkou občianskou vybavenosťou, energetikou a zeleňou, mesto, kde nemusíte všetko stále riešiť cez auto. Tu už nič lepšie na klimatickú krízu nevymyslíte. Teraz hovorím i v druhom pláne. Človek si môže povedať, že odídem bývať do lesa a budem mať svoju eko kapsulu a solárne panely a zásoby jedla. Potom mu ale poviem, s týmto jedlom si priprav aj zbrane, lebo keď vypukne kríza a po tvoje zásoby prídu ľudia, tak budeš musieť niekoho asi zastreliť. Nemyslím si, že izolovať sa od problému a žiť ekologicky niekde na farme je riešenie a určite nie pre veľkú populáciu. 

Chcem len povedať, že to 15-minútové mesto, kde poznám svojich susedov a susedky, znamená i to, že vkladám dôveru do ľudí, s tým, že keď niečo zlé príde, tak my spolu ako tím vymyslíme to, aby sme sa o seba najlepšie postarali. Nemusím sa individuálne odizolovať od všetkých ostatných. Klimaticky odolné mesto sa nedá riešiť bez vzťahov. 

Ale rovnako nemôžeme ísť takým spôsobom hospodárenia, ako sme išli doteraz. Prenáša sa to na krajinu, vodu a pôdu. Minulý rok tornádo pri Hodoníne spomalil borovicový lesík, zmiernil ho na búrku, vďaka čomu boli škody menšie. Ak si to v krajine nespravíme, budú tie dopady na mestá horšie. Prevencia začína so zmenou hospodárenia krajiny. S týmito témami teraz môžem pracovať a toto sú momentálne pre mňa otázky spravodlivosti.

Na závěr se ještě zeptám, zda máme i nějaké progresivní příklady genderově citlivé a inkluzivní architektury z minulosti, kterými bychom se mohli inspirovat? 

Prvá vec, ktorá ma napadla, a je to veľmi dávna história, je cisárovná Theodora, ktorá žila v Istanbule a bola manželkou Justiniána. Ona sama bola, myslím, kurtizána, v podstate z ulice. Justián sa do nej zaľúbil a ona keď sa stala cisárovnou, založila útulne pre ženy, ktoré boli bývalé prostitútky, aby mohli niekde dôstojne dožiť. Theodora budovala infraštruktúru pre tieto ženy, ktoré by inak skončili na ulici a zomreli tam. Viem o tom, že aj v Holandsku, v Belgicku boli také domy pre ženy, ktoré bývali spolu po istom období. V Holandsku sú stále ešte takéto domy aktívne. Tie „hofy“ berú ženy po 45 rokoch veku, kedy atraktivita na trhu práce začína klesať a často sú tieto ženy po rozvodoch. Spoločne bývajú v domoch, majú tam zľavnený nájom a zároveň robia veci pre komunitu. Je to taký predobraz toho, čo spravili vo Viedni. Ja si myslím, že by to bolo super spraviť aj tu. Sama si viem predstaviť, že dožijem so svojimi kamoškami.  

To je v podstatě kolektivní, komunitní bydlení.

Áno, to by k tomu určite pomohlo, nie je to mainstream, ale určite také príklady existujú a treba ich asi dávať viac do povedomia. 

Moc děkuji za rozhovor.
 

Poděkování za jazykovou úpravu a korekturu patří Lence Chovancové a Nině Bosnićové.

www.feminismus.cz (2003)  |  redesign 2013  |  realizace a webhosting Econnect  |  design Michal Šiml  |  Za finanční podpory Slovak-Czech Women‘s Fund.