The F word
9. červen 2003
| Girl a | http://www.feminet.sk
Feminizmus a všetky jeho priľahlé (a priľahnuté) oblasti sa v súčasnosti stali terčom skôr negatívnych ako pozitívnych reakcií v nefeministických kruhoch. Pomaly málokomu sa v súčastnosti feminizmus spája so svojím pôvodným cieľom a dôvodom vzniku niekedy na koci devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia (pri poctivom hĺbaní zístíme, že aj podstatne skôr).
Feminizmus a všetky jeho priľahlé (a priľahnuté) oblasti sa v súčasnosti stali terčom skôr negatívnych ako pozitívnych reakcií v nefeministických kruhoch. Pomaly málokomu sa v súčastnosti feminizmus spája so svojím pôvodným cieľom a dôvodom vzniku niekedy na koci devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia (pri poctivom hĺbaní zístíme, že aj podstatne skôr).
S takmer čisto aktivistického charakteru feminizmu sa postupne stal konglomerát filozoficko-politicko-kultúrneho fenoménu, ktorý sa pretláčal do takmer všetkých oblastí prevažne akademickej oblasti života. Z pôvodného zámeru dať ženám rovnaké šance akým sa tešili a tešia muži sa stal filozofický smer, ba dokonca životný štýl. Kým boj za garanciu základných práv viaže pozitívne konotácie k samotnému hnutiu, jeho snaha o zrovnoprávnenie žien v tzv. nadstavbových oblastiach ľudských práv už naráža na tvrdý odpor. Kým zo súčasného pohľadu bolo v poriadku, že sa bojovalo o garanciu práva voliť a získať univerzitné vzdelanie, súčasný boj o napríklad právo kontroly nad vlastným telom, nad náboženskými praktikami, ktoré mrzačia (či už duševne alebo telesne) či nekonečný boj o zrovnoprávnenie žien vo sfére pracovných možností vyvolávajú nekonečnú kritiku a odpor voči snahám “zbesnených feministiek” dostať sa kamkoľvek, kde sa ešte črtá nepoškvrnená pôda obhospodarovaná tou druhou polovicou ľudského rodu, tj. mužmi.
Treba však povedať, že táto kritika nie je výsadou mužov, niektoré ženy sú ostražité pre akýmkoľvek spojením s feministkami, dôvodov je zrejme niekoľko. Všadeprítomný strach z identifikovania sa s feministkami alias nadmieru nevzhľadnými ženami, ktorých snaha o estetizáciu svojho tela sa rovna nule, či strach z toho, že feminizmus by najradšej vyhostil všetkých mužov na opustený ostrov, ktorý by tajne neskôr nechal potopiť a užíval si nadvlády nad už neexistujúcim nepriateľom, ktorá by sa neskôr pretavila do odstaránenie slova nadváda, vláda a im podobné, pričom ženy majúce objekt svojich túžob potopený by museli nájsť potešenie v zostávajúcom rode ľudského spoločenstva, je definitívne odstránený. Pokiaľ nie, tak aspoň definitívne odstraniteľný. Situácia sa akoby mierne prevrátila. Muži sa pomaly stávajú chápajúcimi a ženy pomaly prestávajú chápať čo to ten feminizmus vlastne chce. Freudovu rétorickú otázku si začínajú klásť ženy. Ženy sa pýtajú. Čo vlastne tie (druhé) ženy chcú. Presne tá istá otázka, ktorá bola na začiatku vzniku napríklad feministického psychoterapeutického prístupu sa dostáva na povrch dnes, avšak s naskrz opačným emocionálnym nábojom. Historicky vzaté, táto otázka podnietila vznik mnohým odpovedí, mnohého úsila na poli aktivistickom, ako aj akademickom, žila svojím životom otázky, dožila sa istého veku, menila svoje publikum, až sa dostala na pôdu, ktorá pomaly, ale iste rozdeľuje tých, o ktorých sa predpokladalo, že budú kráčať po boku.
S takmer čisto aktivistického charakteru feminizmu sa postupne stal konglomerát filozoficko-politicko-kultúrneho fenoménu, ktorý sa pretláčal do takmer všetkých oblastí prevažne akademickej oblasti života. Z pôvodného zámeru dať ženám rovnaké šance akým sa tešili a tešia muži sa stal filozofický smer, ba dokonca životný štýl. Kým boj za garanciu základných práv viaže pozitívne konotácie k samotnému hnutiu, jeho snaha o zrovnoprávnenie žien v tzv. nadstavbových oblastiach ľudských práv už naráža na tvrdý odpor. Kým zo súčasného pohľadu bolo v poriadku, že sa bojovalo o garanciu práva voliť a získať univerzitné vzdelanie, súčasný boj o napríklad právo kontroly nad vlastným telom, nad náboženskými praktikami, ktoré mrzačia (či už duševne alebo telesne) či nekonečný boj o zrovnoprávnenie žien vo sfére pracovných možností vyvolávajú nekonečnú kritiku a odpor voči snahám “zbesnených feministiek” dostať sa kamkoľvek, kde sa ešte črtá nepoškvrnená pôda obhospodarovaná tou druhou polovicou ľudského rodu, tj. mužmi.
Treba však povedať, že táto kritika nie je výsadou mužov, niektoré ženy sú ostražité pre akýmkoľvek spojením s feministkami, dôvodov je zrejme niekoľko. Všadeprítomný strach z identifikovania sa s feministkami alias nadmieru nevzhľadnými ženami, ktorých snaha o estetizáciu svojho tela sa rovna nule, či strach z toho, že feminizmus by najradšej vyhostil všetkých mužov na opustený ostrov, ktorý by tajne neskôr nechal potopiť a užíval si nadvlády nad už neexistujúcim nepriateľom, ktorá by sa neskôr pretavila do odstaránenie slova nadváda, vláda a im podobné, pričom ženy majúce objekt svojich túžob potopený by museli nájsť potešenie v zostávajúcom rode ľudského spoločenstva, je definitívne odstránený. Pokiaľ nie, tak aspoň definitívne odstraniteľný. Situácia sa akoby mierne prevrátila. Muži sa pomaly stávajú chápajúcimi a ženy pomaly prestávajú chápať čo to ten feminizmus vlastne chce. Freudovu rétorickú otázku si začínajú klásť ženy. Ženy sa pýtajú. Čo vlastne tie (druhé) ženy chcú. Presne tá istá otázka, ktorá bola na začiatku vzniku napríklad feministického psychoterapeutického prístupu sa dostáva na povrch dnes, avšak s naskrz opačným emocionálnym nábojom. Historicky vzaté, táto otázka podnietila vznik mnohým odpovedí, mnohého úsila na poli aktivistickom, ako aj akademickom, žila svojím životom otázky, dožila sa istého veku, menila svoje publikum, až sa dostala na pôdu, ktorá pomaly, ale iste rozdeľuje tých, o ktorých sa predpokladalo, že budú kráčať po boku.